vranovské novinky spektrum týždenník okresu vranov nad topľouČlánky / P. Kocák: Musíme prinášať hlbšie výpovede vyvolávajúce emócie

P. Kocák: Musíme prinášať hlbšie výpovede vyvolávajúce emócie

Tanečným divadlom Čierno-biely svet otvoril folklórny súbor Vranovčan novú kapitolu svojej histórie. Za predstavením, ktoré si na konto pripísalo 30 repríz a videlo ho viac ako 30 000 divákov, sa ukrýva podstatne viac, ako len pôsobivá štatistika.
Na prvom mieste je umelecký zážitok, a je úplne jedno, či mladí folkloristi vystúpili doma vo Vranove, v Bratislave, Východnej, Brne či Kanade, nadchli totiž všade, kde sa postavili na pódium, pretože vždy dokázali strhnúť publikum k úprimným emóciám.
Rovnako dôležité je spomenúť odvahu – pri téme, pri formáte tanečného divadla, pri počte repríz... Vranovčan nie je profesionálne umelecké teleso, ale pre úspech diela sa vložili všetci a ovácie laickej, i odbornej verejnosti nenechali na seba čakať.
Toto všetko sa podpísalo pod to, že Čierno-biely svet sa v podaní Vranovčanu stal kultovým dielom. Táto kapitola sa uzavrela derniérou v závere minulého roka. Po jej skončení sme si na pár slov sadli s autorom námetu, režisérom, choreografom a umeleckým vedúcim súboru Petrom Kocákom.
* Pamätáte si prvý moment, kedy sa zrodil nápad s Čierno-bielym svetom?
- V roku 2011 sme nacvičovali choreografiu zo Sečovskej Polianky „Čiko Čardáš“ a vtedy sme si povedali, že na týchto základoch postavíme dvojdielny program. Prvá časť mala byť „cigánska“ a druhá „gadžovská“, pričom sme vôbec nepredpokladali, že bude mať dejovú linku. Pôvodným zámerom bolo predstaviť sa s novým uceleným programom vo Vranove, no keď sa začalo blížiť naše 45. výročie, začali sme sa pohrávať s myšlienkou urobiť väčšie dielo s hlbšou výpoveďou.
* Štafetu vo Vranovčane ste prebrali po otcovi Štefanovi. Ako reagoval na Váš nápad naštudovať tanečné divadlo?
- Priznám sa, otec na začiatku nebol nadšený. Postupne, ako sa však dielo začalo tvoriť a vysvetľoval som mu môj umelecký zámer, zahĺbil sa do toho natoľko, že nakoniec sa stal garantom všetkých dôležitých zvykoslovných a obradových vecí, ktoré sa v programe objavili.
* Príbeh ste postavili na zakázanej láske gadžovky s rómskym chlapcom. Bol tento námet Vašou prvou voľbou alebo ste sa pohrávali s viacerými variantmi?
- Najskôr sme chceli ukázať tradičné svadobné zvyky bez dramatizácie. Každý z nás síce vie, ako to na svadbách chodí, no našim prianím bolo predstaviť autentické cigánske tradície, ktoré už nie sú ani v osadách. Keďže sme zároveň chceli zachovať protiklad dvoch svetov, padlo nám vhod zakomponovať do diela dejovú linku. V tom momente sme museli k hudbe, spevu a tancu pridať hovorené slovo a aby sme to všetko spojili do harmonického celku, vznikla myšlienka naštudovať tanečné divadlo. Moji ľudia o mne vedia, že v procese skúšania často dochádza k zmenám a i toto dielo sa vyvíjalo umelecky, režijne, aj technicky, aby sme dokázali celý príbeh ešte viac zdynamizovať. Keď sa na to pozerám s odstupom času, nájdem niekoľko detailov, nad ktorými by som sa vedel zamyslieť. Pre túto generáciu sme však Čierno-biely svet uzavreli, ale nevylučujem, že v budúcnosti ho s menšími úpravami a novým obsadením neoprášime a nevrátime na pódia.
* Mali ste od začiatku ambíciu predstaviť sa vo viacerých slovenských mestách, čo ste neskôr rozšírili o Česko a Kanadu?
- Našim prvým plánom bolo ukázať sa v Bratislave v Zrkadlovom háji, kde sme nevystupovali 30, možno 40 rokov a s celovečerným programom sme sa predstavili prvýkrát. Za ďalší dôležitý impulz považujem, keď nás vybrali do Východnej. Keďže sa nám podarilo osloviť odborníkov, či organizátorov veľkých festivalov, začali sme sa pohrávať s tým, že s Čierno-bielym svetom zavítame aj do iných miest. Po predstavení v Bratislave, štyri mesiace od premiéry vo Vranove, sme si teda sadli a povedali si, že ideme do toho. Najnáročnejšie na tom bolo zabezpečiť všetko logisticky a technicky, no prijali sme to ako profesionálnu výzvu a dnes môžem povedať, že sme vďační za každú skúsenosť.
* Na konte máte 30 repríz. Ktoré z predstavení Vám utkvelo v pamäti najviac?
- Všetky predstavenia mali pre nás svoje čaro, pretože vždy na nás čakali nové podmienky, či už sa budeme baviť o technike, svetlách, či rozmeroch pódií a my sme sa s tým potrebovali vysporiadať. Medzi najväčšie vrcholy by som zaradil domáce reprízy, ktorých bolo desať a každé predstavenie sa vypredalo. Zabudnúť nemôžem ani na vystúpenie vo Východnej pred plným hľadiskom a Kanadu, kde sa nám od našich krajanov dostalo veľmi priateľského prijatia.
* Hlavný umelecký motív je postavený na protikladoch, prostredníctvom ktorých reagujete na národnostné a s tým spojené aj jedinečné kultúrne pomery, čím získava Čierno-biely svet jasný spoločenský odkaz. S akou spätou väzbou ste sa stretávali?
- Aj na súčasnej situácii okolo utečencov vidíme, že budeme musieť hľadať možnosti a spôsob, ako nájsť spoločnú reč, aby dokázali vedľa seba fungovať rôzne národnosti a kultúry. Na základe posledných udalostí sa už táto téma netýka iba rómskej komunity a majoritnej časti spoločnosti, ale stal sa z toho podstatne väčší fenomén, o ktorom diskutuje celý svet. Reakcie na naše predstavenie boli vo väčšine prípadov pozitívne, ale našli sa i negatívne hlasy, pretože utečenecká kríza priniesla so sebou aj nacionalistické nálady. Podľa mňa by však každé dielo malo ponúknuť priestor pozrieť sa na konkrétny problém z rôznych uhlov pohľadu... V tomto by sme chceli pokračovať. V budúcnosti sa ďalej budem snažiť o to, aby ľudia po predstavení nemysleli hneď na to, čo budú robiť druhý deň v záhradke, ale zamysleli sa nad tým, čo sa deje okolo nás. Čierno-biely svet vznikal v čase, kedy o utečeneckej kríze nikto z nás nič netušil, no vývoj vo svete ukazuje, že sa potrebujeme naučiť hľadať východiská a cestu k sebe.
* História je plná príkladov, kedy dielo síce nadchlo divákov, no akademická obec už rovnaké nadšenie nezdieľala. Čierno-biely svet však mal skvelú návštevnosť a zároveň splnil nároky odbornej verejnosti. Čo to znamená pre Vás, ako pre autora a Vranovčan?
- Považujem to za obrovský úspech všetkých, ktorí sa na tomto predstavení podieľali. Myslím si, že vždy by sme sa mali snažiť posúvať svedomitou prácou stupienok po stupienku vyššie a som rád, že nám sa to podarilo. Na druhej strane to vnímame ako záväzok, aby sme latku nepodliezli a pokúsili sa ju opäť posunúť. Toto dielo ukázalo nám, ľuďom, ktorí tvoríme umenie, že je nutné prinášať silnejšie a odvážne výpovede, aby v divákoch rezonovali emócie.
* Spomínali ste nastavenú latku a hlbšiu výpoveď. Preto sa nedá neopýtať. Čo nové Vranovčan pripravuje?
- V prvom rade uvidíme, aká bude fluktuácia ľudí v súbore, ale určite je nutné, aby sme už uvažovali nad 50. výročím, ktoré nás čaká v roku 2018. Ešte predtým by sme však radi vo Vranove odpremiérovali náš program „Zbohom kamaraci“, s ktorým sme na celoštátnej súťažnej prehliadke O Cenu Mikuláša Senka v Dubnici získali hlavnú cenu festivalu. Radi by sme toto predstavenie rozšírili a opäť priniesli hlbšiu výpoveď, hoci nie tak happyendovú, aby sa spoločnosť zamyslela nad tým, aké tragické následky vojnové konflikty prinášajú.
 

Platená reklama

Square 1 300x300
Square 1 300x300
Square 1 300x300
Square 1 300x300
Zdieľajte túto stránku na FECEBOOKu Konktujte nás - Rýchla správa Formulár na zadanie inzercie
Stropkovské Spektrum